Návšteva očakávaného Mikuláša býva v materskej škole veľká udalosť.

Pre deti je „Mikuláš“
mimoriadna záležitosť,
ktorú vnútorne veľmi silno prežívajú.

Aj keď sa nám to nemusí na prvý pohľad tak javiť.

Obvykle sa na Mikuláša všetky deti veľmi tešia, ochotne sa naučia novú básničku, či nakreslia obrázok, aby ho potešili a vyslúžili si sladký balíček. V našich končinách postavu Mikuláša spravidla sprevádza i dvojica – anjel a čert. Kým s anjelom ako s nositeľom šťastia, ochrany a dobra nemáme prečo mať problém, s čertom to býva celkom diskutabilné.

Ako s deťmi diskutovať o tejto postave?

Je neškodné ich čertom postrašiť? Pokiaľ nebudú dospelých poslúchať, naozaj ich strčí do vreca?

Mnohí to považujú za celkom účinnú „výchovnú metódu“..

Odskočím do predchádzajúceho obdobia – okolo „halloweenu“, bola téma strašenia vcelku bezproblémová.. Deti sa na smiešnych strašidielkach a príšerkách zabávali, smiali sa či samy seba za ne preobliekali. Strašenie = zábava, prečo by to teraz malo byť iné?

Strašidielko (pre deti) má v zásade komickú podobu, je smiešne a dieťa chápe, že je vymyslené. Je tiež rozmerovo od dieťaťa menšie, takže má nad ním minimálne veľkostnú prevahu.

Ale taký čert, to je ti úplne iný level!

Čert je absolútne realistický – naozajstný veľký človek, s rohami a chvostom. Je logicky od dieťaťa fyzicky väčší, naozaj sa pohybuje, rozpráva, vydáva zvuky. Je pre dieťa skutočný – vidí ho na vlastné oči a počuje na vlastné uši. Navyše sa správa nevyspytateľne a počulo o ňom aj to, že zlé deti ukradne do pekla! „A ja som sa včera pobil s Lackom, Anku som štuchol, vylial polievku.. Takže aj mňa určite zoberie!“

Cítiš ten obrovský rozdiel?

Psychológovia častokrát varujú pred neprimeraným strašením detí čertom. Môže viesť až k dlhodobým následkom, spôsobiť dokonca koktavosť, pomočovanie a dlhodobú traumu, s ktorou sa nemusia vysporiadať ani do dospelosti. Dieťa, ktoré má evidentný strach, je absolútne nevhodné vystavovať ešte väčšiemu tlaku a stresu. Vyhrážanie sa čertom nie je vhodná výchovná metóda, má krátkodobý efekt a následný kontakt s čertom môže u dieťaťa vyvolať šok a traumu. Niektorí rodičia aj schválne „povzbudia“ čerta, že ich dieťa veru hnevalo a ten potom ako doslova utrhnutý z reťaze sa snaží dieťa chytiť. Meranie účinnosti tejto metódy je potom snáď intenzita kriku a plaču dieťaťa..?

Klinický logopéd Petr Staníček sa vyjadril, že to môže byť práve nečakané zľaknutie sa (aj čerta), ktoré spôsobí, že sa niektoré deti „zaseknú“ a prestanú rozprávať.

Český psychológ Jeroným Klimeš prirovnal šok dieťaťa z únosu čertom až k prežitiu smrti rodičov, či znásilneniu u žien.

„Pokud se to čertům podaří znázornit opravdu věrně, tak děti zažijí to, jako by vás na ulici někdo narval do auta a odvezl pryč. Nebo jako kdyby vás někdo znásilnil. Taky vám může říkat, že vás měl rád, že si to nemáte tak brát. Ale ženy to prožívají jako ohrožení na životě. Stejně je to u čertů, rodiče to vnímají, jako že se nic zvláštního nestalo, ale dítě zažilo to, že přišlo o rodiče.“

Totiž v momente, keď dieťa, ktoré sa čerta skutočne bojí, tento uchytí do rúk „akože ho unáša“, reálne prežije také pocity, že je samé na svete, neexistuje nik, kto by ho zachránil, prišlo o akýkoľvek pocit bezpečia a istoty, v ktorom žilo doposiaľ. Je naozaj následne veľmi ťažké naučiť takéto dieťa dôvery. Ani keď čert dieťa následne „oslobodí“, hoci aj so slovami, že „len tak žartoval“, je to podobné, akoby žene násilník povedal, že ju znásilnil z lásky. Cítila by si sa lepšie?

Keďže toto sú podľa mňa veľmi dôležité informácie, o ktorých by sme my, učiteľky v MŠ, mali vedieť, oslovila som školskú psychologičku, ktorá pracuje s deťmi priamo v materskej škole, Mgr. Nikolu De Almeida:

„V prvom rade si treba uvedomiť, že dnešné detské časy nemôžeme porovnávať s našimi detskými časmi, keď boli výchovné metódy a celkové prístupy k rodičovstvu úplne odlišné.

Detská psychika je tajomný svet, ktorý by mali najlepšie poznať rodičia, častokrát však v sebe ukrýva malé zabudnuté spomienky, ktoré sa ale znovu môžu otvoriť. A toto je jedno z rizík, pri ktorom by sme sa mali mať na pozore, keď riešime Mikuláša s čertom v materskej škole. Mohli by sme otvoriť dvere minulosti, ktoré sa budú len veľmi ťažko zatvárať a dokonca môže byť toto zatváranie sprevádzané rôznymi traumami a prejavmi strachu ako pomočovanie počas spánku, hysterické záchvaty pri zmienke o čertovi, zajakávanie či rôzne iné.

Mladšie detičky predprimárneho vzdelávania od 2 do 4 rokov nevedia rozlíšiť fikciu od skutočnosti, nevedia, že Mikuláš, čert a anjel sú prezlečené osoby, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou poznajú. Deti od 5-tich rokov by mali dokázať spracovať stret s čertom, či už s kontaktom v podobe dotyku alebo len oslovením ich menom. Musia mať však zo strany rodičov a pani učiteliek vykomunikované, vysvetlené, že čerti sú rozprávkové postavy, ktoré reálne v našom svete nefigurujú.

Môj osobný názor ohľadom Mikuláša sprevádzaného čertom v materskej škole je, že by mal čert navštevovať maximálne predškolskú triedu s tým, že to odsúhlasia všetci rodičia detí, ktoré sa v deň návštevy zúčastnia prevádzky materskej školy. Keďže rodičia svoje deti poznajú najlepšie, mali by dokázať odhadnúť ako ich dieťa zareaguje na čerta.“

Z vyššie uvedeného mi vyplynuli 3 závery:

1.Áno, čert s neprimerane agresívnym správaním (naháňanie, uchytenie, únos) naozaj môže dieťaťu v predškolskom veku spôsobiť veľmi vážne až trvalé negatívne následky na psychike a to treba mať na pamäti.

2.Kontakt s čertom by preto mal prebiehať vždy v závislosti od veku a najmä individuality dieťaťa. Treba poznať hranicu, čo je ešte „v pohode“, a čo je už „za čiarou“. Tieto hranice môžu byť u detí veľmi odlišné. No nakoľko v MŠ pracujeme nie s jedným dieťaťom, ale s celým kolektívom, hranicu by sme mali prispôsobiť podľa tej, akú má dieťa s najväčším strachom.

3.Čert môže byť na druhej strane ale aj pomocníkom s odbúravaním detského strachu z neznámeho. Pokiaľ je pasovaný do role postavy z rozprávky či dokonca zabávača (nie strašiaka, únoscu detí), v dieťaťu môže naďalej vzbudzovať rešpekt (aj len tým svojským výzorom a tým, „čo sa o ňom hovorí..“), ale len pokiaľ bolo naň dieťa adekvátne pripravené a aj čert spolupracuje, môže si dobrou skúsenosťou s ním posilňovať svoje vnútorné sebavedomie, silu a hrdosť, že je nebojácne, že „to zvládlo.“

To, aký zážitok z návštevy Mikuláša (a prípadne aj čerta) v materskej škole budú deti mať,

je teda plne v našej moci a kompetencii🙏

Je práve na tebe, či dopadne katastrofou a traumou na celý život, alebo
to bude veselý zážitok plný radosti a detského smiechu:)

Prečítaj si aj moje TIPY na aktivity s deťmi
Ako na čerta, aby nenarobil v škôlke „neplechu“

Ďakujem pani psychologičke De Almeida za spoluprácu na tomto článku!
V prípade záujmu o jej ďalšie názory a skúsenosti z praxe, navštívte jej profil na Instagrame https://www.instagram.com/psychologickazoskolky/

Ja si z detstva pamätám, že hoci som si o sebe myslela, že som dobrá a poslušná, bála som sa ešte aj toho Mikuláša. Aj balíček sladkostí som si od neho bála vziať. Myslím si však, že dosť na mňa zapôsobila jeho podobizeň – ono to bola v skutočnosti jedna pani učiteľka s celotvárovou maskou na tvári. Bolo mi jednoducho divné a strašidelné, že nemá žiadnu mimiku, že síce rozpráva, ale ústa sa mu nehýbu a tie oči= diery. Čerta si nepamätám vôbec, asi vtedy nebol, našťastie… Dbajme prosím aj na prevedenie:)

A aké máš skúsenosti, zážitky či názor na čerta ty?

Ďakujem aj osloveným kolegynkám, že sa podelili o svoj názor:)

„Čert je od dávna jeden zo symbolov slovenských sviatkov, tradície či kultúry našej krajiny, máme veľa ľudových rozprávok a povestí, kde sa čert vyskytuje. Zastupuje alebo dozerá na “neposlušníkov” a stará sa o to, aby bol na Zemi poriadok. Zlých na prevýchovu berie do pekla, dobrých s Mikulášom odmení. Myslím si, že v prostredí materskej školy by nemal byť strašidelný, ale by mal vzbudzovať rešpekt a chváliť deti, že sú dobré a možno ich tak vystríhať zlému správaniu.“ Natálka, Mgr., 1 rok praxe

„Nedá sa mi jednoznačne povedať, áno či nie. Mne neprekáža, ale zo psychologického hľadiska by sme určite nemali deti čertom zastrašovať, môže však prísť do škôlky ako Mikulášov zábavný pomocník. V zásade je to aj o tom, ako to pani učiteľky podajú deťom.“  Jarka, Bc., 5 rokov praxe

„Deťom to treba vedieť vysvetliť a nie ich strašiť – potom nie je žiadny problém.“ Alenka, Mgr., 22 rokov praxe

„Sama si živo pamätám vlastný zážitok z detstva, kedy čertov robili moji vlastní starší bratranci. A hoci som aj cez maskovanie poznala, že sú to oni, aj tak som sa neuveriteľne bála, mala som asi 7 rokov. Hulákali, rinčali reťazami, že som v panike schytila oboch mojich súrodencov (5 a 2 roky) schovať nás do rodičovskej spálne. Tam som nás zamkla a neotvorila ani na prosby mamy, ani na to, že nás čakajú v topánkach sladkosti, keďže som cez sklenené dvere videla, že čerti sú stále tam. Netuším, koľko to mohlo trvať času, ale moji súrodenci od plaču aj zaspali a ja som stála pri zamknutých dverách – na stráži! Otvorila som, až keď som počula, že prišiel z druhej zmeny z roboty domov otec. Obaja rodičia ma tuho objali a ja som sa cítila konečne v bezpečí. Odvtedy k nám nechodili čerti s takým rámusom, ale pekne s úsmevom, vinšami a sáčkami s jabĺčkami. Záver a pointa? Vieš kto, vieš prečo, napriek tomu prežiješ stres z neznámeho obleku. Cítiš zodpovednosť za slabších, ale aj strach zo silnejších. A to ťa robí človekom a formuje osobnosť. Nepoznačilo ma to negatívne, práve naopak. Chápala som, čo je rodina, čo sú zvyky a tradície, spolupatričnosť a láska.“ Majka, 42 rokov praxe